Z misie

Plenitudo ergo legis est dilectio.
Láska je naplnením zákona. (Rim 13, 10)

Svet už neverí slovám, verí však ešte láske. (Pius X.)

Láska bolí. (Matka Tereza)

Spišská katolícka charita je povolaná k milosrdnej, sprevádzajúcej, podopierajúcej i akceptujúcej láske, k službe v duchu evanjeliového príkazu lásky k Bohu a k blížnemu skutkami telesného a duchovného milosrdenstva.

1. Charita je tretím rozmerom Cirkvi

Walter Kasper a kardinál Karol Lehman vo zväzku Spásne poslania Cirkvi v prítomnosti (z roku 1970) píšu: „Existujú zásadne tri podstatné úlohy Cirkvi: hlásanie Božieho slova (katechéza); udeľovanie sviatostí (liturgia); služby pomáhajúcej lásky (caritas).“ To znamená, že Charitu je možné považovať za tretí rozmer Cirkvi. Je prejavom slúžiacej Cirkvi - činnou láskou. Je to láska kresťanská, nie filantropická či humanistická. Má univerzálny charakter, je tvorivou skutočnosťou, aktívnym princípom duchovného života, prostriedkom poznania a prekonania protikladu viera - skutky na ceste ku kresťanskej dokonalosti, v oživovaní Duchom Svätým. Je to „...veľký ustanovujúci zákon Cirkvi.“ (Pavol VI., 1964) Kresťanská Charita sa líši od čisto prirodzeného humanizmu v gréckom chápaní alebo od Goetheho humanizmu. Maritain nazval kresťanstvo integrálnym humanizmom, čím poukázal na neúplnosť pohanského ideálu humanizmu. Takéto chápanie humanizmu je možné nazvať typickým ateistickým humanizmom v dnešnom sekularizovanom svete, ako o tom hovorí Henry de Lubac v knihe Tragédia humanizmu bez Boha. Typickým príkladom je Nietzscheho ideál nadčloveka, Feuerbachov humanistický ideál alebo komunistický humanistický ideál.

2. Magistérium Cirkvi a Charita

Dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho snemu Lumen Gentium a Svätý Otec Ján Pavol II. v encyklike Redemptor hominis, v časti o antropologickom a personalistickom ráze pastorácie, píše: „Stredobodom celého nášho výkladu bude teda človek, jediný a celý človek, s telom a dušou, srdcom a svedomím, rozumom a vôľou.“
Základom je sociálna náuka Cirkvi - encyklika Leva XIII. Rerrum novarum (15. 5. 1891). Tu sú základy pre rozvoj teologického pohľadu na problém chudoby a pre iniciatívy smerujúce k povzneseniu a k oslobodeniu. Nástupcovia pokračovali na tejto ceste, prevzali ju a rozviedli v rámci novej citlivosti a nových spôsobov čítania evanjelia - Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno (15. 5. 1931), Pius XII. v rozhlasovom posolstve na Turíce 1941, pápež Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra (15. 5. 1961) a Pavol VI. v liste Octogesima advenies (14. 5. 1971). Pápež Ján Pavol II. v prvom desaťročí vydal tri veľké sociálne encykliky: Laborem exercens (14. 9. 1981), Sollicitudo rei socialis (30. 12. 1987) a Centesimus annus (1. 1. 1991). Nimi došlo k najväčšiemu rozvinutiu sociálnej náuky Cirkvi. Koncilový pohľad vychádza pri posudzovaní chudoby z Evanjelia. Ťažiskom konfrontácie je chudobný Kristus a Cirkev, ktorá je povolaná, aby sa s ním stotožnila v chudobe a v sebazápore. Chudobný Kristus sa zviditeľňuje v chudobnom človeku. V tomto smere je angažovanosť v Cirkvi ruka v ruke so sociálnou angažovanosťou. Záujem Cirkvi o chudobných sa prejavuje zvláštnou láskou, milosrdenstvom, rešpektovaním, bojom za oslobodenie od ľudskej chudoby v ekumenickom rozmere. „Cirkev," hovoril pápež Ján XXIII., "je cirkvou všetkých, najmä cirkvou chudobných.“ (rozhlasové posolstvo 11. 9. 1962) Chudobní sú spojení s Kristom, on ich prehlásil za blahoslavených, im zvestoval radostnú zvesť o spáse. „Duch chudoby a lásky je slávou a znamením Kristovej Cirkvi“ a nesie so sebou účinnú akciu pre chudobných ako samostatnú alebo spoločnú tým, že sleduje jeden a ten istý cieľ: povznesenie, pranierovanie nerozvinutosti, sebeckého blahobytu v národoch, ktoré sa prehlasujú za kresťanské, zrieknutie sa okázalých a mocných prostriedkov ako domnelých nositeľov spásy, prisvojovanie si smútku a úzkostí chudobných. Ako individuálny dôsledok má nechať každý kresťan preniknúť svoju existenciu duchom evanjeliových blahoslavenstiev, predovšetkým blahoslavenstvom chudoby. Biskupská synoda v roku 1971 o spravodlivosti poukazuje na to, že vzrastá masa chudobných vinou politických kalkulácií alebo nedbalostí a biskupi vyslovujú obavy, že zem chudobnie, lebo je cynicky vykorisťovaná a znečisťovaná, a pretože upadá životné prostredie. Biskupi navrhujú povznesenie človeka, boj za právo na pokrok, odstránenie diskriminácie prístupu k dobrám a účasť na nich.

Sebareflexia. Nie je v niektorých krajinách Cirkev chápaná ako jeden z boháčov zhromažďujúci si financie, budovy a pozemky? V roku 1974 synoda vyhlasuje, že: „(Cirkev)... čerpá podnety a silu, aby podporovala veľkodušnú obetavosť v službe všetkým ľuďom, a najmä chudobným, najslabším, utláčaným...“ Exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi (8. 12. 1975) hovorí jasne, že evanjelium sa neprotiví hlásaniu oslobodenia, dopomáhaniu k nemu, svedčeniu o ňom a práci pre neho.

Systematické teologické chápanie Charity, v úvode uvedené, bolo Cirkvou vykonané najmä na Druhom vatikánskom koncile.
V tomto dvojitom zmysle dnes pod Charitou rozumieme pomoc a advokáciu (obhajobu) trpiacich v spoločnosti. Kresťania sú povinní zdvihnúť svoj hlas v mene chudobných sveta. Podľa svojich biblických daností sa prax sociálnej Charity vyznačuje solidárnou pomocou, úctou k človeku, možnosťou na sebaurčenie postihnutého, solidaritou medzi zdravými a chorými navzájom. Príznačné je ďalej požadovanie spravodlivejších sociálnych podmienok pre život, porozumenie medzi ľuďmi a podobne. Tieto princípy sa realizujú v organizácii Charity a v pastorálnej praxi.

Caritas odvodzuje svoju existenciu a inšpiráciu (identitu) zo svojich koreňov v Katolíckej cirkvi, teda zo svedectva Svätého písma a žijúcej tradície, sociálneho učenia Cirkvi a skúseností tých, ktorým slúži. Jej kľúčovou hodnotou je uprednostňovanie chudobných, pozdvihnutie dôstojnosti človeka v duchu vzájomného porozumenia a vzájomnej lásky, solidarity a sociálnej spravodlivosti. Tieto hodnoty sú nemenné vo svetle viery a praxe.
Caritas má vždy dva základné referenčné body: Sväté písmo a učenie Cirkvi na jednej strane a spoločensko-historickú realitu na druhej strane. Táto realita je miesto, kde sa učenie Cirkvi realizuje v praxi.

Prakticky základným poslaním SpKCH je poskytovať všeobecne prospešné služby, a to: zmiernenie a riešenie problémov chudoby - materiálnej a duchovnej, riešenie problematiky sociálnych nerovností a marginalizovaných skupín, sociálna inklúzia a sociálna pomoc (sociálne služby, sociálna prevencia, sociálne poradenstvo), zdravotnícke služby - vrátane nemocníc, lekární, kúpeľnej starostlivosti, ambulancií, primárnej a sekundárnej zdravotnej starostlivosti, liečební, hospicov, mobilných hospicov a ostatných druhov paliatívnej (hospicovej) starostlivosti, pedagogické služby, výchovno-vzdelávacie služby, vzdelávacie a formotvorné aktivity, pôsobenie v oblasti vedy a výskumu, charitatívne služby, humanitárnu pomoc a rozvoj, poradenstvo v oblasti práva, psychológie, bioetiky, morálky a iných teologických i profánnych vied, aktivity v oblasti azylovej politiky, ústretovosť pri riešení problémov migrantov a utečencov i aktivity v oblasti športu, ochrany prírody a životného prostredia, kultúry a obnovy kultúrnych pamiatok, práca s mládežou; vyvíja činnosť v stavebných a inžinierskych prácach, vytvára chránené dielne, tvorivé dielne, chránené pracoviská a iné agentúry na podporu a rozvoj zamestnanosti a uchovania pracovných návykov; venuje sa sprostredkovateľskej práci pre nezamestnaných a záujemcov o zamestnanie a poradenstvu pre nich, rekvalifikácii, vydavateľskej a edičnej činnosti, osvetovej činnosti, šíreniu náboženskej a krásnej literatúry, hudby, umenia, devocionálií a paramentov, organizovaniu zbierok a darcovstva, výrobe a predaju humánnych, dietetických a zdraviu napomáhajúcich výrobkov, hračiek a pomôcok pre postihnutých i zdravých ľudí a praktizuje aj hospodárske aktivity súvisiace so všetkými službami a pomocou SpKCH, službu solidarity v akútnej núdzi všetkým ľuďom bez ohľadu na stupeň viny či neviny, vieru a náboženstvo, filozofiu života, rasu, farbu pleti, pohlavie, vek alebo stav prenatálny či postnatálny, stav zasvätených osôb, manželský či rodinný, zdravotný stav, jazyk, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie.